Najskôr pokoj, potom matematika

Začiatkom 50. rokov minulého storočia sedel v kancelárii kalifornského inštitútu RAND mladý ekonóm. Vo výskumnej organizácii bol nováčikom a musel sa rozhodnúť, akým spôsobom rozdelí svoje dôchodkové úspory medzi akciový a dlhopisový fond. Banálna administratíva, ktorou si musel prejsť každý nový zamestnanec.

Mladý muž však bol na túto banalitu pripravený lepšie ako ktokoľvek iný. Krátko predtým publikoval prácu, v ktorej ukázal, ako pri danej miere rizika zostaviť optimálne portfólio.

Netušil, že keď ju o pár rokov neskôr bude obhajovať ako dizertačnú prácu na Chicagskej univerzite, Milton Friedman bude pochybovať, či také množstvo aplikovanej matematiky vôbec možno považovať za ekonómiu. Ani to, že o pár desiatok rokov neskôr za ňu dostane Nobelovu cenu.

No napriek všetkému, čo o tvorbe optimálneho portfólia vedel, svoj vlastný vzorec nepoužil. Mohol vychádzať z historických kovariancií, očakávaných výnosov a ďalších parametrov a pomocou vlastného modelu zostaviť vhodné portfólio.

Ale Markowitz to nespravil.

„Namiesto toho som si predstavil, ako by ma mrzelo, ak by akciové trhy vystrelili nahor a ja by som na nich nebol – alebo by padli a ja by som mal všetko v nich. Mojím cieľom bolo minimalizovať budúcu ľútosť. Tak som svoje príspevky rozdelil na polovicu medzi akcie a dlhopisy,“ vysvetlil s odstupom desaťročí.

Rozdeliť na polovicu – to bola celá Markowitzova matematika. Žiadna optimalizačná úloha z kvadratického programovania. Len portfólio zložené z dvoch rovnako veľkých častí. Koniec výpočtu.

Pre niekoho by to mohlo byť čudáctvo jedného génia. Lenže to, čo budúca superstar investičného odvetvia spravila so svojím dôchodkovým portfóliom, nie je žiadna výstrednosť v myslení. Je to najľudskejšie finančné uvažovanie, aké existuje. Až na to, že väčšina z nás uvažuje presne opačne.

Aby bolo zrejmé, v čom, treba na chvíľu opustiť kancelárie výskumného inštitútu a nasadnúť do auta.

Určite poznáte ten pocit, keď uviaznete v kolóne, ktorá sa sotva hýbe. Váš pruh stojí a ten vedľajší sa posúva. Tak sa doň natlačíte, no vzápätí sa začne posúvať vpred ten, ktorý ste opustili. Vyzerá to ako zákon schválnosti v praxi. Prepletiete sa teda späť. Keď ste konečne o čosi vpred, máte pocit, že k posunu ste prispeli svojou šikovnosťou.

No dobrý pocit je preč hneď, ako si všimnete, že auto, ktoré na začiatku vášho manévrovania bolo za vami, zrazu vidíte zozadu.

Presne takto sa väčšina ľudí správa k svojim investovaným úsporám. Trh je kolóna a každá naoko dôležitá správa je vedľajší pruh, ktorý sa práve pohol. Známy investičný manažér napíše na sociálnej sieti, prečo sa na nás rúti ďalšia finančná kríza a hneď začneme uvažovať o tom, ktoré investície by nám pomohli prečkať ju bez výraznejších strát. Novinový titulok avizuje analýzu prestížnej banky, podľa ktorej stojíme vďaka AI na prahu historického rastu – a prepletieme sa späť. Komentár na diskusnom fóre spomenie nový ETF fond, ktorému sa za posledný rok extrémne darilo – do minúty už hľadáme spôsob, ako ho kúpiť.

Keď to takto čítate, možno vám napadne, že je to šialené. Možno pre vás, ale pre mnohých sú to len metamorfózy jedného nutkania: premeniť každý podnet na reakciu.

Markowitz riešil ten istý ľudský problém, no opačným spôsobom. Neistotu nepremieňal na ďalšie rozhodnutia. Zvolil si portfólio, ktoré znižovalo jeho potrebu neskôr zasahovať. Nesiahol po riešení, ktoré bolo modelovo optimálne. Vybral si také, pri ktorom dokázal pokojne spávať – a ľutovať čo najmenej bez ohľadu na to, či trhy padnú alebo zamieria nahor.

Nutkanie, o ktorom je reč, nie je abstraktná veličina. Dlho sa len tušilo, že niečo aj reálne stojí. V roku 2000 to dvojica amerických ekonómov, Brad Barber a Terrance Odean, aj vyčíslila. Preskúmali obchodné záznamy viac ako 66-tisíc amerických domácností, ktoré zachytávali nákupy, predaje a pozície na ich účtoch u veľkého diskontného brokera v rokoch 1991 až 1996. Prelúskali množstvo dát, aby z nich získali odpoveď na vcelku jednoduchú otázku: Darí sa tým, ktorí aktívne spravujú svoje investície, lepšie ako tým, ktorí nerobia takmer nič?

Odpoveď bola nemilosrdná. Najaktívnejší obchodníci zarobili v priemere 11,4 percenta ročne. Trh v rovnakom období dosiahol priemerný ročný výnos takmer 18 percent. Investori, ktorí nerobili skoro nič, mali dokonca ešte lepšie výsledky. Rozdiel medzi týmito dvoma skupinami bol viac ako sedem percentuálnych bodov.

A takmer celý bol spôsobený samotným „prepletaním sa“ medzi pruhmi akciového trhu. Pred zohľadnením nákladov totiž medzi oboma skupinami nebol veľký rozdiel. Najaktívnejší investori prehrávali najmä preto, že za svoje neustále prepletanie platili provízie a rozpätia medzi nákupnou a predajnou cenou.

Americká štúdia nie je príspevkom do nekonečnej hádky medzi aktívnymi a pasívnymi fondmi. Neskúmala profesionálnych manažérov, ale domácnosti, ktoré si samy kupovali a predávali jednotlivé akcie. Jej záver bol užší a praktickejší: čím častejšie obchodovali, tým väčšiu časť výnosu odovzdali na nákladoch.

Späť k mladému ekonómovi v americkom think-tanku. Logika jeho uvažovania pred viac ako 70 rokmi je totiž aktuálna aj dnes.

Každý model – aj ten Markowitzov – počíta s číslami. Portfólio je ale takmer člen rodiny. Pohľad naň dokáže zdvihnúť náladu, ale aj vydesiť. Nezáleží iba na tom, či je matematicky správne, ale aj na tom, či sa ho dokážete držať. Ak vás jeden zlý mesiac alebo rok na trhoch prinúti radikálne ho prekopať, nebolo pre vás optimálne. Nie je to zrada matematiky, ale test osobnosti.

Dôležité upozornenie pre všetkých, ktorí v Markowitzovej logike vidia investičné odporúčanie. Americký ekonóm pri rozdelení svojho portfólia „pol na pol“ neostal navždy. Otec investičnej optimalizácie nepohrdol svojou matematikou. Postupom rokov investície rozložil tak, ako to odporúčala jeho vlastná teória.

Neurobil to hneď. Správny moment prišiel vtedy, keď už mal viac skúseností aj možností.

Najskôr pokoj. Až potom presnosť investičnej matematiky. Le mieux est l'ennemi du bien. Najlepšie je nepriateľom dobrého.

Kto s investovaním ešte len začína, má prirodzený inštinkt analyzovať a porovnávať všetky dostupné možnosti (alebo aspoň čo najviac z nich). Po určitom bode sa však ďalšie porovnávanie mení iba na formu prokrastinácie — a na mrhanie časom a energiou. Aby nedošlo k nedorozumeniu – vhodná stratégia a nastavenie portfólia sú dôležité veci. No kľúčová je postupnosť: začať s rozumnou, hoci jednoduchou stratégiou a postupne ju prispôsobovať individuálnym potrebám a preferenciám.

Dokonalé portfólio, z ktorého investori pri prvej búrke vyskočia, je horšie ako „obyčajné“, pri ktorom ostanú v pokoji sedieť.

Najrýchlejší pruh nevyhráva. Vyhráva ten, v ktorom vydržíte.